Register modernej architektúry oA HÚ SAV

Prvé slovenské architektky

Prvá generácia slovenských architektiek prišla na scénu v polovici 20. storočia v roku 1950, keď štúdium architektúry ukončili prví poslucháči a poslucháčky slovenskej školy architektúry. V architektonickej profesii sa začali emancipovať na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, v období, keď na Slovensku prebiehalo niekoľko významných spoločenských procesov. Išlo jednak o mierne oneskorenú modernizáciu a industrializáciu, emancipáciu československej politickej scény vo vzťahu k sovietskej moci, ale aj o zavŕšenie národnej emancipácie Slovákov. Všetky spomínané procesy sa pritom premietli aj do zvýšenej stavebnej produkcie. Rozmach výstavby si vynútil rozširovanie štátnych projektových ústavov a ich postupnú špecializáciu. Práve zvýšená objednávka v oblasti stavebníctva otvorila možnosti na uplatnenie sa aj architektkám.

Architektky začínali svoju kariéru v socialistickej projekcii v čisto mužských kolektívoch. Ich komplikovanú situáciu výstižne charakterizoval architekt Imrich Ehrenberger ako dilemu medzi „mužskosťou“ úloh a „ženskosťou“ možností i podmienok, formulovaných a vytváraných prevažne mužmi. Ešte zložitejšia bola situácia architektiek na stavbe, kde žena musela dokazovať, že obstojí v konkurencii s mužmi. Očakávalo sa totiž, že architektky môžu nanajvýš prispieť v oblasti estetiky či typológie ale rozhodne nie technologickou či konštrukčnou inováciou. Napriek tomu sa niektorým architektkám podarilo presadiť ako vedúcim projekčných skupín, navrhnúť a realizovať významné verejné budovy a za svoje diela získať aj najvyššie profesionálne ocenenia.

text: Henrieta Moravčíková