Gumon bol pobočkou prosperujúcej továrne Kablo, založenou 13. júla 1911. Továreň sa nachádzala v blízkosti Kablovky, na Košickej ulici (vtedy Ludwigova). V Gumonke umiestnili výrobu umelej hmoty – gumonu, gumoidu a futuritu. Výrobnú licenciu zakúpil Egon Bondy – riaditeľ Kabla a zakladateľ Gumonu – od firmy Gumonwerke A. G. München. Výroba v závode sa rýchlo rozširovala o nové produkty – vyrábal sa tu dokonca tvrdený papier a plátno. Kablovka využívala najmä bakelitové výlisky, ktoré ďalej spracovávala do finálnych produktov.
Areál Gumonky sa spočiatku skladal z jednej pozdĺžnej haly lisovne postavenej popri Košickej ulici. Postupne, hlavne v medzivojnovom období, sa továreň podľa požiadaviek rozširujúcej sa výroby a jej technológií dostavala na štvorkrídlový uzatvorený komplex s vnútorným dvorom. Výstavbu továrne realizovala firma Pittel & Brausewetter. Z firiem, ktoré postupne dodávali do továrne stroje, poznáme aspoň niektoré z nich - bratislavská firma Feitzelmayer, Sobotínske a Stěpánovské železárny, Storek Brno, bratislavská firma Františka Černého. Uličná fasáda bola rozdelená na tri časti. V prostrednej, o niečo nižšej časti, bolo na dvoch poschodiach deväť rozmerných tabuľkových, mierne zaklenutých okien. Fasádu tretieho poschodia členilo deväť trojíc menších tabuľkových okien. Postranné, vyššie časti budovy, mali fasády členené na troch poschodiach tromi trojicami úzkych tabuľkových okien. Postranné časti továrenskej budovy mali na atike tympanón. Fasády boli hladké, omietané, vertikálne členené iba nevýraznými rizalitmi. Prvok režného muriva, charakteristický pre objekty areálu Kablovky, sa tu teda neuplatnil.
V druhej polovici 20. storočia Gumonku rozšírili o areál neďalekej továrne Herkules, ktorej pôvodné objekty zbúrali a vo viacerých etapách, v rokoch 1950 – 1970 postavili nové, vrátane administratívnej budovy. Aj v pôvodnom areáli Gumonky postavili v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch nové objekty, avšak tie už neovplyvnili celkový architektonický výraz továrne. Gumon rovnako ako Kablovku v roku 2008 zbúrali napriek tomu, že bola v procese vyhlásenia za kultúrnu pamiatku. Pozemky ostali nezastavané. Továreň bola po formálnej stránke jedna z najpôvabnejších industriálnych stavieb v Bratislave, navyše dobre vnímateľná vďaka svojmu umiestneniu priamo na rušnej Košickej ulici. Inak modernú halovú stavbu citlivo dopĺňalo len jemné historické tvaroslovie fasád a korunných ríms.
autor textu: Katarína Haberlandová
Literatúra:
OBUCHOVÁ, Viera: Priemyselná Bratislava. Bratislava, Marenčin PT 2009, s. 272 – 279.
