Pôvodná budova obsahovala kancelárske a obytné priestory. V suteréne bola umiestnená kotolňa pre ústredné kúrenie, sklad paliva, práčovňa, sušiareň a pivnice. Prízemie bolo vzhľadom na sklon pozemku čiastočne zapustené do terénu. Zahŕňalo dva malé byty, sklady, dielne a priestrannú garáž. Nasledujúce podlažie – mezanín – patrilo celé kanceláriám vrátane veľkoplošnej kancelárie technického oddelenia s rozlohou takmer 100 m2. Na prvom aj druhom poschodí boli vždy dva priestranné byty s veľkorysými spoločenskými priestormi a terasami. Architekt tu uplatnil aj v tunajšom prostredí zriedkavé riešenie bytov s dvoma vstupmi, hlavným a vedľajším pre služobníctvo. Konštrukčný základ domu tvoril oceľobetónový skelet, na ktorý nadväzovalo tehlové murivo. Najväčšiu pozornosť však nepochybne pútalo priečelie budovy, kde vedľa seba radené horizontálne okná evokovali dojem jedného súvislého pásového okna. Budovu neskôr prestavali a nadstavali o jedno podlažie podľa projektu Dušana Jurkoviča, ktorý od roku 1935 pracoval pre ZSE. Jurkovič nielenže pozmenil vnútornú dispozíciu a zariadenie ale úplne zmenil aj vonkajší ráz domu. Pridal vstupný portál s balkónom (na ktorý sa nedalo vystúpiť, neboli tam dvere) a fasády obložil červeným keramickým obkladom, ktorý v tom čase používal na všetkých budovách ZSE a ktorý vyrábali v jeho vlastnej tehelni. V deväťdesiatych rokoch nadstavali budovu o ďalšie podlažie. Slovenské elektrárne opustili priestory na prelome 20. a 21. storočia. V súčasnosti tam sídli Úrad štátnych hmotných rezerv.
Literatúra:
ŠLACHTA, Štefan: Fridrich Weinwurm – architekt Novej doby. Bratislava, SAS 1993, nestránkované, 71 s., tu s. 45.
BOŘUTOVÁ-DEBNÁROVÁ, Dana: Dušan Samo Jurkovič. Bratislava, Pallas 1993. 252 s.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s., tu s. 91, 97, 344.
