Baťovany boli najambicióznejším projektom spoločnosti Baťa na Slovensku. Mesto založili a vybudovali v intenciách regulačného plánu, ktorý navrhol Jiří Voženílek v zmysle vlastného konceptu ideálneho priemyselného mesta pre 5.000 až 15.000 obyvateľov. Jednotlivé funkcie mesta boli členené do relatívne samostatných častí v závislosti od svetových strán a smeru prevládajúcich vetrov. Priemyselná zóna bola umiestnená na severnom okraji mesta v bezprostrednom susedstve hlavného cestného ťahu a železnice. S centrom mesta ju spájala široká ulica, nazývaná promenáda. Tá ústila do hlavného námestia, Námestia práce, ktoré tvorilo hlavnú kompozičnú os mesta. Od nej sa odvíjali jednotlivé obytné štvrte. Na námestí práce mali byť umiestnené najvýznamnejšie verejné stavby, ako Spoločenský dom (F. Kučera, 1939 – 1941), kino, Baťove školy práce (M. Drofa), školy. Niektoré z nich sa realizovali ešte v priebehu štyridsiatych rokov, iné postavili v zmysle regulačného plánu po znárodnení Baťovej továrne v päťdesiatych rokoch 20. Storočia. Na juhovýchodnom okraji námestie prerastalo do veľkorysého mestského parku, ktorého dominantou bol katolícky kostol (V. Karfík, 1942 – 1949).
Výstavbu spoločnosti Baťa charakterizovala štandardizácia, typizácia a unifikácia. Základnou štandardizačnou jednotkou bolo konštrukčné pole oceľobetónového skeletu s rozmermi 6,15 x 6,15 m. Tvorilo konštrukčný základ všetkých industriálnych ale aj verejných stavieb, ktoré spoločnosť realizovala a dávalo všetkým týmto stavbám neopakovateľný jednotný ráz. Prvú výrobnú halu, tzv. „trojetážovku“ postavili v Baťovanoch roku 1939.
Tak, ako v ostatných baťovských satelitoch aj v Baťovanoch väčšina obyvateľov mesta pracovala v továrni, resp. bola so spoločnosťou Baťa nejakým spôsobom prepojená. Vďaka silnému pocitu prináležitosti tvorili pomerne kompaktnú komunitu, ktorá sa nazývala Baťovci. Fungovanie mesta bolo podriadené tomuto fenoménu. Po znárodnení továrne roku 1948 sa tieto spoločenské väzby postupne uvoľňovali. Úplný rozpad pôvodného spoločenstva nakoniec zavŕšili celospoločenské zmeny po roku 1989. Napriek tomu Partizánske, bývalé Baťovany dodnes predstavujú dobre zachované a živé prostredie pôvodného baťovského záhradného mesta. Jeho urbanistický koncept aj architektúra sú hodnotným dokladom výnimočnej histórie tohto sídla a ako také predstavujú významnú súčasť kultúrneho dedičstva.
Pozoruhodnou a v kontexte ostatných baťovských sídel výnimočnou súčasťou mesta sú obytné štvrte. Napriek tomu, že základom ich zástavby tvoria typizované rodinné domy, resp. dvojdomy, v miestnom prostredí došlo v priebehu ich výstavby k viacerým jedinečným modifikáciám. Tie dokumentujú dobové vkusové preferencie slovenského prostredia, materiálové špecifiká aj spoločenskú situáciu na Slovensku v štyridsiatych rokoch 20. storočia, ktorá sa do ich architektúry premietla.
Literatúra:
KARFÍK, Vladimír: Architekt si spomína. Bratislava, SAS 1993, 329 s.
DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Baťovany – Partizánske: vzorné priemyselné mesto. Architektúra & Urbanizmus 37, 2003, 3 – 4, s. 113 – 145.
TOPOLČANSKÁ, Mária – DORICOVÁ, Slávka: Variácie štandardu. Architektúra & Urbanizmus 37, 2003, 3 – 4, s. 147 – 169.
MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Social and architectural phenomenon of Bataism in Slovakia. Slovak Sociological Review 36, 2004, 6, s. 519 – 543.
NOVÁk, Pavel: Zlínska architektura. Zlín, Agentura Čas 1993, 320 s.
