Rozčlenenie školy do funkčne samostatných pavilónov sa na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia, javilo ako jedno z najvhodnejších hygienických riešení školských prevádzok ako aj najflexibilnejšie pre opakované osádzanie v rôznych prostrediach. Z viacerých návrhov typových pavilónových škol, ktoré vzišli z projektových ateliérov bývalého Československa, najviac uspela škola tzv. Bratislavského typu. Dedeček ju navrhol na báze tradičnej konštrukcie s prefabrikovanými stropmi. Typový projekt tvorili štyri funkčné typy, ktoré mali niekoľko veľkostných variantov líšiacich sa počtom tried či veľkosťou sál. Školu tvorili pavilón základných učební, pavilón s triedami pre špeciálne predmety, pavilón administratívno-spoločenský s jedálňou a telocvičný pavilón. Základný pavilón je koncipovaný ako klaster temer štvorcových tried s dvojstranným osvetlením, ktoré sú zoskupené okolo centrálneho vertikálneho jadra. Jednotlivé pavilóny osadzované v zeleni boli prepojené otvorenými chodbami s jednoduchým prestrešením. Dedečkov projekt využili viacerí architekti v lokalitách po celom Slovensku a dodnes patrí k najkvalitnejším typovým školským projektom. Ďalšie školy tohto typu realizovali v Bratislave v Petržalke (Záporožská 8), na Kramároch (Cádrova 23), v Ružinove (Nevädzova 3, Tokajícka 94) ale aj v Malackách (Ulica 1. Mája).
Literatúra:
ŠVANIGA, Juraj: Typizačná úloha pavilónových škôl. Projekt 2, 1960, 1, s. 2 – 5.
ŠVANIGA, Juraj: Pavilónová škola v Bartislave. Projekt 6, 1964, 10 – 11, s. 226 – 228.
SZALAY, Peter: Architekt Vladimír Dedeček. Architektúra & Urbanizmus 39, 2005, 3 – 4, s. 127 – 148
KARFÍK, V., KARFÍKOVÁ, S., MARCINKA, M.: Nové smery vo výstavbe škôl, Martin, 1963, s. 211-212.
Vladimír Dedeček, Interpretácie architektonického diela. Monika Mitášová (ed.), Bratislava: SNG, s. 373 - 381.
