Dom odborov v Žiline postavili podľa projektu architekta Ferdinanda Čapku z roku 1957. Hoci v tej dobe bola už postupne odmietaná estetika socialistického realizmu, architekt naďalej inklinoval k masívnym tvarom moderny štyridsiatych rokov viac než k ľahkosti medzinárodného štýlu.
Žilinský Dom odborov reprezentuje návrat k tradičnému urbanizmu mestského bloku a ulice. Budova vymedzovala západnú stranu vtedy budovaného Leninovho námestia, na ktoré nadväzovala nová mestská trieda s radom bytových domov. Obytné domy takzvaného žilinského bulváru (dnes ulica Antona Bernoláka) sú rovnako dielom Ferdinanda Čapku, no vo svojom výraze menej abstraktné ako Dom odborov.
Funkčný program Domu odborov nadväzoval na koncepcie z polovice päťdesiatych rokov. Spájal veľký klub odborových zväzov s 500-sedadlovým divadlom, detskú časť s 200-sedadlovým divadielkom a organizačný dom, ktorý okrem administratívnych priestorov obsahoval výstavnú sieň, prednáškové sály a knižnicu.
Zložitú dispozíciu architekt zakryl jednotnou fasádou spojovacieho traktu. Každý prevádzkový úsek mal vlastný vstup obrátený do námestia. Priečeliu Domu odborov dominuje asymetrický, do nárožia vysunutý travertínom obložený rizalit. Štíhle piliere, ktoré akcentujú vstup do veľkej sály, nesú reprezentačný balkón. V osemdesiatych rokoch sa v postmoderno-dekonštruktivistickom duchu adaptovala časť interiérov podľa návrhu architektov D. Voštenáka a I. Vaška.
Literatúra:
Návrhy z omezené soutěže na budovu Krajské odborové rady v Žilině. Architektura ČSR 10, 1951, s. 82 - 85.
Dulla, M.: Nové interiéry Domu odborov v Žiline. Projekt 32, 1990, č. 2, s. 20 - 22.
Ferdinand Čapka, Medzisväzový klub ROH v Žilině, Projekt, 1957, č. 9, s. 6.
