„Industriál“ vnímame na Slovensku ako pojem zastrešujúci predovšetkým modernú priemyselnú architektúru (výrobné objekty), ale aj rôznorodé technické diela vrátane ich technologického zariadenia, počnúc prechodom od manufaktúrnej výroby k priemyselnej produkcii (na Slovensku až 2. polovica 19. storočia). Historická vrstva, ktorú moderný industriál predstavuje, nie je dokladom iba hospodárskeho a technického rozvoja krajiny počas priemyselných revolúcií, ale je aj fenoménom kultúrno - spoločenským. Spoluvytvára urbánne prostredie a rovnako, najmä v niektorých regiónoch, výrazne zmenila vidiecku krajinu. Jej dôležitosť sme si naplno uvedomili až s jej miznutím – aktívnym búraním, alebo zánikom schátraním. Do popredia tak vystúpil význam industriálu ako kultúrneho dedičstva.

Moderné industriálne dedičstvo spadalo pred rokom 1989 pod označenie „technické pamiatky“. Skúmanie bolo v tejto oblasti redukované na staršie dejiny a ľudové technické staviteľstvo. Nielen preto, že pamiatky moderného priemyslu boli ešte príliš mladé na to, aby naplnili pamiatkovú hodnotu, začiatkom 20. storočia definovanú Aloisom Rieglom ako „alterswert“ („hodnota veku“), ale aj z ideologického hľadiska. V priebehu povojnových desaťročí autoritatívneho politického režimu Československa sme nekriticky prijali naratív o Slovensku ako tradične rurálnej krajine. Navyše, kapitalistických priemyselníkov sme stavali do role vykorisťovateľov. No boli to práve oni, ktorí spoluvytvárali základy modernej sociálnej politiky. Napriek tomu sme priemyselné dedičstvo vo výskume marginalizovali.

Moderný industriál oficiálne v slovenskom pamiatkarskom diskurze dodnes zastrešuje pojem technická pamiatka (?!), no metódy jeho skúmania a posudzovania sa vyvíjajú a prispôsobujú medzinárodnému diskurzu. Takisto v dejinách a teórii modernej architektúry sa v ostatných dvoch dekádach táto téma sleduje omnoho výraznejšie. Je nesporné, že industriál zohral dôležitú úlohu vo vývoji modernej architektúry na Slovensku v rovine využitia inovátorských konštrukcií a materiálov, ale aj v použití formálnych výrazových prostriedkov architektúry v zmysle redukcie ornamentu, či v premýšľaní nových funkčných celkov - priemyselných areálov. Vzájomné prestupovanie týchto vplyvov v architektúre bolo súčasťou kryštalizácie moderných princípov v architektonickom navrhovaní. Napokon, nie náhodou výrobné haly továrne Coburg v Trnave (Werner Theiss a Siegfried Jaksch, 1920-1921) považujeme za vôbec prvú modernú architektúru na Slovensku. V súvislosti s hydrocentrálou v Dolných Kočkovciach (Jindřich Merganc, Václav Houdek, 1935) zase zvykneme zdôrazňovať jedinečnú poetiku tohto inak utilitárneho technického diela. Takisto príznačné je zdôrazňovanie uplatnenia priemyselných prvkov na budove sídla Umeleckej besedy Slovenska v Bratislave (Alois Balán, Jiří Grossmann, 1925), prelomovej stavbe modernizmu na Slovensku.

Kolekcia „Industriál“ vznikla ako spoločný projekt Oddelenia architektúry HÚ SAV a združenia Čierne diery, spája teda stavby tohto typu z registra architektúry a portfólia Čiernych dier. Združenie sa od roku 2014 venuje popularizácii architektúry, ktorá je na Slovensku napriek čiastočnému zlepšeniu situácie stále prehliadaná. Industriálne objekty, známe z umeleckých grafík a kníh Čiernych dier, ale aj databázy fotografií mimo nich, tak postupne rozšíria Register architektúry.

Špecifickosť industriálu spôsobila, že tu nájdeme aj diela časovo sa vymykajúce rámcu 20. storočia, postavené pred rokom 1900, alebo stavby, ktorých formálna stránka neodráža dobu vzniku, podriaďujúc ju svojej jedinečnej funkcii, ako napríklad unikátna sušiareň bylín v Hanušovciach nad Topľou z tridsiatych rokov 20. storočia.